Abeceda chutí – Písmeno „ S/Š“

Autor: Edita Majerová | 18.2.2021 o 0:21 | Karma článku: 2,84 | Prečítané:  165x

Šči da kaša – pišča naša, šči a kaša – strava naša. Toto ruské príslovie vzniklo za čias cára. Kapustová polievka šči a obilná kaša nepatrili k pochúťkam stolov na cárskom dvore. Táto prostá strava bola súčasťou každodennej stravy

„My, keď ideme s manželom cez Viedeň, zakaždým sa stavíme na Naschmarkte  a vždy si dáme v ruskom stánku šči, alebo boršč“ – rozprávala u nás moja teta z Nemecka, keď nás prvýkrát navštívila po revolúcii v Bratislave  (vtedy som ju videla tretí krát v živote asi po tridsiatich rokoch). „Boli ste tam, že? A ochutnali ste tú polievku, že?“ – dodala. Váhavo som prikývla, že áno, lebo sme tam síce boli, ale v ruskej reštaurácii sme sa nepristavili. Bolo mi to trápne vysvetľovať a moja teta blahosklonne zmenila tému.

                Jedna vec je istá. Celý život som o polievke šči počúvala väčšinou prima fóry a asi by pre mňa  táto polievka zostala najmenej zaujímavým jedlom, nebyť knihy, ktorá ma upútala v jednom kníhkupectve. Boli to Čechovove „Humoresky“, ktoré ma zaujali hneď pri prvých riadkoch spôsobom akým boli napísané. Objavila som schopnosť Čechova vtiahnuť čitateľa svojím humorom do svojho sveta. Čo ma však asi zaujalo najviac boli opisy ruských jedál, lahôdok a hostí, ktorí tieto lahôdky s  pôžitkom jedli. Boli natoľko sugestívne, že dodnes neviem na ne zabudnúť. Priam som cítila chuť a vôňu delikatesných jedál ruskej kuchyne.

                (Čechov nebol jediný majster slova, ktorý  dokázal pri opise ruských dobrôt u človeka  rozhojdať aj živú predstavu chutí a vôní. Takými boli aj Tolstoj, alebo Gogoľ. A konkrétne téma polievky Šči zostáva témou umelcov aj dodnes. Divadelná hra súčasného autora Vladimíra Georigijeviča Sorokina je tak trochu sci-fi a má prostý názov „Šči“. V krajine vládne strana zelených a varenie i konzumácia mäsa sú zakázané. Za zabitie kuraťa sa sedí štyri roky. A jediné zmrazené vzorky originálu polievky šči na svete sú predmetom súperenia gangov v podzemí, kde tajne žijú kuchári – majstri starého ruského kulinárskeho umenia.)

                Dojmy z Čechovových Humoresiek  ma neskôr ovplyvnili v momente, keď som si objednávala knihy v nakladateľstve „Lidové nakladatelství“. Ako som si vypisovala objednávku, zbadala som v ponuke poznámku, že ak si objednám knihy v tej a tej hodnote, obdržím „Neprodejnou členskou prémii“, t.j. – knihu „99 specialit sovětské kuchyně“. To znamenalo, objednávku rozšíriť.  Problém, ktorý  ma nemohol zastaviť. Objednala som si ešte jednu knihu. Zásielka dorazila  – ale – bez „neprodejné členské prémie“. To ma totálne vytočilo a okamžite som im ako členka Lidovéh nakladatelství zaslala svoju sťažnosť. Stalo sa to, čo som nečakala. Poslali mi ju. A ja dodnes sem-tam po nej siaham a podľa nej varím. Je v nej totiž všetko. Od polievok, cez zaváraniny až po koláče.  Je veľmi pestrá, táto knižočka malého formátu, ale nájdete v nej recepty ruské, azerbajdžánske, ukrajinské, arménske atď. Proste z celého bývalého Sovietskeho zväzu. Samozrejme je tam aj šči, ktorá sa pripravuje rôznymi spôsobmi. Raz napríklad s mäsom, raz bez mäsa, raz so zeleninou, raz s hríbmi, raz so smotanou, raz bez nej. To, čo v nej ale nesmie nikdy chýbať, je kapusta.

                Dôležité však je, že som nakoniec naozaj ochutnala pravé ruské šči vďaka mojej milej tete, ktorá síce emigrovala  do Nemecka, ale keď prišla na Naschmarkt do Viedne, tak si vždy dali so strýkom šči. Podelili sa s nami o tento zážitok a ja som hneď ako to bolo možné, využila túto príležitosť tiež. Bolo to pred Vianocami a my sme si vyrazili na nákupy. Vo vianočnej atmosfére sme prechádzali Naschmarktom, vyberali sme si  rôzne lahôdky, dokonca sme si tam kúpili aj stromček. A nakoniec – ruský stánok, pred ktorým v mrazivom vzduchu stáli presklené pulty s kaviárovými chlebíčkami, kýbliky s ruským šampanským a iné lahôdky. Vnútri boli len tri stolčeky. Ale mali sme šťastie, mohli sme si sadnúť a objednať si. Ja polievku šči a manžel, tuším boršč. Pri jednom zo stolčekov sedela mladá, šarmantná Ruska (evidentne tam bola doma) a vedľa nej šarmantný postarší Rakúšan s bielou bradou.  Spoločnosť si veselo štebotala a my sme degustovali pravú ruskú polievku. Tá moja bola husto posypaná čerstvým kôprom, ktorého vôňa sa miešala s vôňou úžasného vývaru pod ním. Po tom, čo sme si vychutnali ruské jedlo aj ruskú atmosféru,  vyšli sme z nej späť do prostredia Tafelspitzu, Sacherovej torty a Mozartových gulí. A zvnútra ma hriala polievka, dobrý pocit z toho, že som ochutnala pravé šči a radosť z toho, že svet môže byť taký pestrý.

                 A na záver jeden typ. Ak sa chcete niečo dozvedieť o ruskej kuchyni, ale aj o ruskej duši a ruskej histórii, kúpte si knihu od Anyi von Bremzen „Kukuřice, komunismus a kaviár“. Na túto tému lepší „poznávací zájazd“ nezažijete.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Spomeňme si na plesne pre Pellegriniho a žoviálneho Pašku s vilou v parku

Ficovo zdravotníctvo v časoch Bergama.


Už ste čítali?