To bol obľúbený vtip môjho otca. Ryby miloval, jeden čas ich aj chytal na Štrkoveckom jazere. Toto „rybolovecké“ nadšenie, pre ktorého ho nadchol náš sused, však netrvalo veľmi dlho. Sused mal času dosť, takže jedného dňa sa aj dočkal mimoriadneho úlovku, ktorý k nemu chodili obdivovať všetci ostatní susedia. Obrovského sumca mal umiestneného doma vo vani. Hrozivo na nás pokukoval a mykal pritom fúzami. Zaberal celú vaňu a pri každom jeho prudšom pohybe z nej vyšplechla voda. Náš otec bol veľmi zaneprázdnený, takže takéhoto úlovku sa veru nedočkal a časom s týmto športom aj prestal.
Doma sa veľmi ryby nejedli, lebo, ako sa hovorí, v kuchyni sa varí to, čo má rád kuchár. A tým kuchárom v našej kuchyni bola vo veľkej väčšine mamina. Svoju nechuť k rybacine si vypestovala za mladi, keď, ako mladé dievča, snažila sa privyrobiť si nejakú korunu v miestnej košickej Rybe. Nebola to príjemná práca a čoskoro ju vymenila za inú. V cukrárni. Za ten čas však, ktorý v Rybe pracovala sa naučila robiť hromadu užitočných vecí. Ryby sa tu spracovávali aj pre studenú kuchyňu, pre lahôdky. Bola majstrom vo výrobe majonézy, remulády. Výrobu šalátov ako je treska, alebo rybací šalát mala v malíčku. Niekedy pre naše mlsné jazýčky takéto šalátiky aj vyrobila. A musím povedať, že jej treska bola úžasná a s tou z obchodu sa nedala ani porovnať. Občas sme mali na obed aj rybu, ale najbežnejším obedom s rybou bolo filé v trojobale. Ktorého sa však ona ani nedotkla. Takisto nikdy nejedla vyprážaného kapra na Vianoce. Toho si dal len otec a môj starší brat. Ja s mamou a mladším bratom sme pri vianočnej večeri vždy uprednostňovali kurací rezeň.
Dnes je všetko iné. Vydala som sa a môj manžel rybičky miluje. A na Vianoce vždy prinesie kapra, z ktorého sa kľudne riadne naje aj šesť ľudí. Čoskoro som prišla na to, že mäso takéhoto dobre chovaného kapra je oveľa chutnejšie, ako mäso menšieho, dobrého tak asi pre dve osoby. Na vianočného kapra som sa nakoniec tak „namotala“, že si tieto sviatky bez neho neviem predstaviť.
Človek sa počas života mení a menia sa aj jeho chute. Niekedy dokonca v dospelosti nechápeme, ako sme niečo mohli s takým nadšením do seba tlačiť v detstve. Spomínam to preto, lebo keď sme prežívali posledné Vianoce s mojou mamičkou, udialo sa niečo podobné. Bola veľmi chorá. K stolu sme ju len preniesli. Sedela medzi nami v kresle, zjedla pár lyžíc polievky, ktoré som jej podávala a hneď bola sýta. Pozerala na nás ako jeme. Keď sme si dávali druhé jedlo, chvíľu ma pozorovala a potom povedala, že ona si dá trochu tiež. „Mami, ty si dáš kapra? Lebo ja jem kapra“, ponáhľala som sa s vysvetlením. „ Dám ti radšej kúsok kuracieho rezňa“, presviedčala som ju. „Nie“, povedala mama, "daj mi kúsok tej ryby“, odpovedala. Skoro som spadla zo stoličky. Už len chýbalo, aby dodala – ja som sa ťa nepýtala ako sa ten rezeň volá.
Nikdy nehovor nikdy, hovorí sa. A ja si pri kaprovi na Vianoce vždy spomeniem na tento príbeh. Trochu s úsmevom, trochu so smútkom. Vianoce sú za nami. Boli iné ako tie predchádzajúce. Náročnejšie. Ale boli. Moja mama celý život vianočného kapra nejedla. Ale nevynechala tú poslednú príležitosť, ktorú mala. Vychutnala si ho spolu s nami. Využime aj my čas, ktorý prežívame s našimi blízkymi. Dajme im najavo, že sme s nimi radi a že ich milujeme. A nemusí to byť len na Vianoce, ale každý deň. Nielen pri jedle. Nemusíme pritom jesť kapra so šalátom a štrngať pohárikmi. Majme sa radi v každom čase.
