Abeceda chutí od A po Z – písmeno „M“

Autor: Edita Majerová | 26.4.2020 o 0:46 | (upravené 26.4.2020 o 10:40) Karma článku: 2,06 | Prečítané:  536x

„Je trojí druh lidí, pro které život není životem: ti, kteří musejí spoléhat na pohostinství u stolu blížniho, ti kterým vládne žena a ti, které trápí bolesti těla.“ 

Uvedenú židovskú múdrosť môžete nájsť v knihe autorov Magdy Saxlovej a Karla Sýsa s názvom „Moderní židovská kuchařka, aneb Šoulet a jiné básně“. Jej pravdivosť si každý môže v živote overiť sám a ja  sa s ňou tiež stotožňujem.

Čo sa kulinárstva týka, v živote som sa stretla s dvomi druhmi ľudí. Jedni s radosťou a potešením varia, pečú, zbierajú a vymieňajú si recepty. No nielen to. Veľmi radi vás svojimi výtvormi pohostia a oči sa im pritom lesknú od očakávania, ako ich úsilie ohodnotíte.

         Tú druhú skupinu tvoria takzvaní konzumenti. Z nich polovica sa riadi  neomylným inštinktom pre vyhľadávanie príležitostí chutného pohostenia, ktoré si užije a dokáže ho aj oceniť.  Druhá polovica sa riadi rovnakým inštinktom, ale keď sa dostane k jedlu, tak ho do seba len nahádže ako do odpadového koša, odgrgne si a spokojne, niekedy aj bez poďakovania sa vzdiali. Tento úkaz som odpozorovala už vo svojom rannom veku.

         Mala som pätnásť rokov, keď som sa vďaka môjmu nevyhovujúcemu kádrovému profilu neumiestnila na žiadnej strednej škole a musela som sa poobzerať po nejakom vhodnom zamestnaní. Mala som veľké šťastie, pretože sa našiel jeden podnik, kde ma zamestnali najprv ako kresličku v projekcii. No k rysovacej tabuli som sa nedostala a posadili ma hneď k písaciemu stroju. Za krátky čas zo mňa urobili sekretárku vedúceho projekcie, no sekretárkou som bola pre celé poschodie. Išlo o podnik, v priestoroch ktorého dnes sídli nesmierne dôležitá inštitúcia, Úrad pre verejné obstarávanie. Možno preto som si na moje prvé zamestnanie spomenula, lebo ju teraz vidím každú chvíľu na obrazovke televízie. Sedela som na štvrtom poschodí, kde sa po celej dĺžke budovy rozprestieralo projekčné oddelenie, s počtom 70 až 80 ľudí. Nebola to ľahká práca, pretože som bola na všetko sama. Od písania korešpondencie, zhotovovania dochádzky, po zabezpečovanie rysovacích potrieb, ktoré sa v tom čase, zháňali veľmi ťažko, varenie kávičky atď. Pri takom množstve ľudí som niekedy nevedela kde mi hlava stojí.

         Na druhej strane som tam stretla veľa milých, veselých kolegov, ktorí sa ku mne správali priateľsky a akosi tvorili moju druhú rodinu. Nie, že by sa nenašli výnimky, ale tých bolo ozaj tak na prsty jednej ruky. Jedným slovom, boli to veľmi šikovní odborníci na svoju prácu a mali dobré meno.

         To, o čom chcem hlavne hovoriť, sa samozrejme týka varenia. Áno, varenia. Každá, aj tá naša kancelária s oknami nasmerovanými na náprotivnú mraziareň, mala svoju dvojplatničku. A keď človek ráno vystúpil z výťahu, tak prvé, čo na chodbe ucítil, bola vôňa kávy. Môj šéf mal svoj osobný ručný mlynček z Maďarska, na ktorom vždy ráno pomlel kávu a ktorú som mu špeciálne zalievala na dva razy. Na tom trval. To znamená, že vodu, ktorá práve zovrela, som do šálky najprv naliala asi do polovice, konvicu vrátila na varič, kávu v šálke chvíľočku miešala a ďalšou vriacou vodou som potom šálku zaliala do plna.

         Nebola to však len vôňa kávy, ktorá sa touto dlhatánskou chodbou šírila. Dvojplatničky mali oveľa širšie použitie. Raz v tej, raz v onej kancelárii sa na nich aj varilo. A to naozaj všetko. Od praženice až po guláš. A keď prišla hubová sezóna – také vyprážané šnicle z bedlí zo Záhoria, veľké ako tanier, som veru odvtedy nejedla. No možnosti boli ešte oveľa väčšie. Za budovou sa rozprestiera dodnes trhovisko a pre našich inžinierov a kresličky nebol problém zabehnúť si operatívne po čerstvé suroviny, či nejaké to víno. Buď hlavným vchodom, to si museli „cviknúť“, alebo sa výťahom zviezli do suterénu, kde boli garáže a nimi, rovnou cestou cez už nepoužívané koľajnice, na ktorých stála húštím zarastená stará parná lokomotíva, sa šikovne prešmykli na trhovisko.

         Boli to proste borci. Pondelky bývali koláčové alebo zákuskové, pretože prinášali na ochutnávku to, čo sa doma cez víkend napieklo. Tak som sa dostala k mnohým receptom. Hoci som bola mladá, bola som už z domu naučená variť, no napriek tomu som tam každú chvíľu naučila niečo nové. Boli to často recepty zo surovín z vlastných zdrojov. Čalamáda, rôzne zaváraniny, najrôznejšie jedlá a koláčiky. Dodnes tvoria moju zbierku receptov.

         Jedným, pre mňa zvláštnym receptom bol aj opačný marhuľový koláč, ktorý sa piekol trocha odlišným spôsobom ako iné opačné koláče. Tu je recept na marhuľový letný koláč pani Aničky.

1 kg čerstvých marhúľ, (alebo iného sezónneho ovocia), na piškótu 7 vajec, 23 dg cukru, 23 dg múky, 1 vanilkový cukor, 1 prášok do pečiva, 1 dcl vody, 1 dcl oleja, na vysypanie plechu trocha strúhanky, 3 vrchovaté pol. lyžice práškového cukru na vrchnú penu koláča

Marhule odkôstkujeme, rozpolené pokrájame na plátky. Plech vystlaný papierom na pečenie posypeme menším množstvom strúhanky. Na to ukladáme plátky marhúľ, nahusto, tesne jeden vedľa druhého tak, aby sa z časti prekrývali. (Ovocie necukrujeme.)

Na piškótu oddelíme vaječné žĺtka od bielok tak, že 3 bielka rozdelíme do dvoch pohárov. Do jedného dáme 3, do druhého 4 bielka. Žĺtka vyšľaháme spolu s 23 dg cukru a s vanilkovým cukrom. Počas šľahania po troškách prilievame 1 dcl oleja a 1 dcl vody. Múku zmiešame s  práškom do pečiva a tiež ju postupne zľahka primiešame do žĺtkovej masy. Tu už nepracujeme so šľahačom,  ten po spracovaní žĺtkovej masy použijeme pri šľahaní 4 oddelených bielkov. 4 vyšľahané bielka tiež poľahučky primiešame ručne do žĺtkovej masy. Hotové cesto nalievame na marhule, najlepšie je nalievať ho najprv po okrajoch a pokračovať smerom do stredu, tak sa ľahko rozotiera, ak vzniknú nerovnomerné plochy. Trúbu rozohrejeme na 200°, vložíme plech s cestom a pečieme asi 5 minút. Tak nám koláč pekne vybehne do výšky a potom pokračujeme v pečení ešte asi 20 minút na 160°.

Medzitým 3 bielka vyšľaháme do tuha s 3 pol. lyžicami práškového cukru a pripravíme si ďalší plech. Naň  vyklopíme upečený koláč. Papier na pečenie, ktorý je  je na vrchu opatrne oddeľujeme od koláča, pomáhame si pritom príborovým nožom. Potom bielka vyšľahané s cukrom natrieme na povrch horúceho koláča a plech opäť vložíme do trúby, kde ho ďalej pečieme  5 až 10 minút, kým bielka zvrchu trocha nezatuhnú a nezružovejú.

         Strávila som v mojom prvom zamestnaní sedem veľmi užitočných rokov a stretla som tam veľa usilovných a šikových ľudí. Ale dospela som tiež k poznaniu, že nie všetci ľudia majú úctyhodnú vlastnosť podeliť sa. Aj ľudia  na mojom prvom pracovisku sa v podstate dali rozdeliť na tých, „čo sa spoliehali na pohostenie u stolu svojho blížneho“ a na tých, ktorí na tento stôl radi prinášali dobroty preto, aby sa o ne so svojimi blížnymi podelili. Keby som ich mala možnosť stretnúť dnes, povedala by som im, že sú výnimoční a že na nich rada spomínam.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONÓMIA ĽUDSKOU REČOU

Lacnejšie tovary a bývanie? Šesť najčastejších mýtov o socializme

Z priemernej mzdy si dnes kúpite násobne viac.


Už ste čítali?