Slnečné lúče sa cez nedozreté strapce hrozna predierali malými oknami dnu do mojej malej izby. Tu sa pod ich dotykom pomaly rozsvecovali všetky tmavé kúty miestnosti a preberali ma do bdelého stavu. Vonku, za sprievodu tichého kotkodákania sliepok, sa ozývalo prvé ranné kikiríkanie kohúta a z diaľky bolo počuť gagot husí, ktoré sa hromadne presúvali z dediny ku brehom Váhu. Odhodila som zo seba veľkú duchnu išla som sa opláchnuť do kuchynky, kde na kovovom kúpeľňovom stojane stál lavór a na jeho dolnom poschodí veľký plechový krčah plný vody. Stačilo načapovať do lavóra a ranná toaleta mohla začať. Potom som sa už otočila k vchodovým dverám, prešla dom len pár krokov a hneď som sa nachádzala na dvore. A tam to žilo. Okrem nádherne vyfarbeného a hrdého kohúta so sliepkami sa na dvore, hneď oproti domčeku nachádzala veľká voliéra. V nej sa prechádzal nádherný bažant so svojimi družkami, páv a niekoľko prepeličiek. Voliéra patrila majiteľovi, ktorý mal domček oproti vo dvore. Ten svojho do zlatova vyfarbeného bažanta volal Johny. Johny na svoje meno reagoval. Ak som naňho zavolala, hneď pribehol a čakal, že mu podám nejakú dobrotku. Tento farbami hýriaci krásavec so zlatou hlavou, ako jediný obyvateľ voliéry mal meno a bol na to tiež patrične hrdý. A spokojný. Aj keď nemal taký výbeh ako hydina mimo klietky, ktorá sa špacírovala po dvore a priľahlej záhradke. Pre desaťročné dieťa, akým som bola vtedy ja, ktoré žilo v Bratislave v paneláku, to bola hotová exotika. Ale takéto prázdniny som spolu s mojimi dvomi bratmi, zažila v mojom živote len dvakrát.
Už som spomínala, že môj dedo, z otcovej strany pochádzal zo Slovenska. „Dědečkove“ korene vyrastali v dedine zvanej Váhovce. Tam žila aj jeho sestra, teta Etela. I zatúžil on jedného dňa svoju sestru navštíviť a nielen si s ňou dopisovať. Slovo dalo slovo, dedo zobral po ceste môjho otca s takmer celou jeho rodinou a vycestovali sme za tetou Etelou. My deti sme ju nikdy nevideli a boli sme milo prekvapení, ako sa teta Etela so svojim bratom Jančim podobajú. Bola to rázna, pracovitá ženička a hoci sa málo usmievala, hýrila vtipom ako jej brat Jánoš.
Chodili sme každý deň ku Váhu, ktorého breh v tých časoch vyzeral trochu inak ako dnes. Pásli sa na ňom stovky husí. Boli nádherné. Ich biele perie sa v tráve odrážalo v lúčoch letného slnka a žiarilo ako sneh. Jednou z vecí, ktoré som na nich obdivovala, bol ich hromadný odchod z domu ráno a ich vracanie sa domov späť, keď sa slniečko začalo skláňať k západu. Nepotrebovali žiadnu husopasku. Ráno im len otvorili vrátka od domu a oni sami, za veľkého gagotu vypochodovali k Váhu. A večer zas, bez toho, aby ich niekto naháňal, vracali sa spokojné v húfoch do svojich dvorov. Bolo ich tak veľa, že vtedy bolo lepšie ani nevychádzať na ulicu. Suverénne si vykračovali po ceste rozťahujúc svoje snehobiele krídla a gagotavo si vymieňali zážitky z prežitého dňa. Paráda. Dodnes na ten pohľad neviem zabudnúť.
Kúpanie v rieke som zažila na Váhu prvýkrát. Na to ako bola chladná, či čistá, si vôbec nepamätám, ale viem, že toto kúpanie bolo veľmi príjemné. Denne sme vychádzali k Váhu blízko lesa. Tam náš dedo pre seba, môjho otca a mladšieho brata vyrobil prúty a chytali sa ryby. Koľko ich kto nachytal si nespomínam, ale viem, že k pobaveniu všetkých, mal najväčší úspech môj braček. Stál po pás vo vode a mrskal vodu ako profesionálny pytliak.
Nemali sme nič so sebou na jedenie, lebo sme si vždy založili oheň a opekali na ňom blízko rastúcu kukuricu. Ozajstná delikatesa! A hlavne sýta. Už po prvom šulci mal človek pocit najedenosti, takže po ďalšom už nemohol viac. Hravo sme vydržali do večera, keď sme sa vracali spolu s husami do chládku domčeka tety Etely. Tá nás už čakala s večerou. Pamätám si, ako som raz bola na jej kuchárske umenie veľmi zvedavá, lebo nám prezradila, že uvarí jedlo, ktoré sa volá „ludaš káša“. Názov „husiarska kaša“ mi pripomínal rozprávku o husiarovi Maťovi. V nej bolo toto jedlo spomínané ako vynikajúca pochúťka. Ako som bola prekvapená, keď som zistila, že toto jedlo som doma mala na stole každý piatok, keď moja mama varila kurací vývar. Ryža varená na praženej cibuľke v hydinovom vývare, z ktorej vzniklo kašovité rizoto a doň bolo pridané varené, na kúsky nakrájané mäso plus na kolieska nakrájaná mrkva z polievky. Akurát, že teta Etela mala vývar husací a nie kurací a vo vývare uvarila aj dve husacie stehná, takže kaša bola bohatšia. Na každom tanieri sa objavil slušný kus husacieho stehna. Technika rovnaká, ale chuť bola veľmi rozdielna. Nuž, každému sa popred dom nepreháňajú kŕdle hús. Bolo to veľmi chutné jedlo, ktoré som mala možnosť ochutnať len u tety Etely z Váhoviec. Na mamine rizoto, ako sme mu doma hovorili, som ale nezanevrela. Bolo a zostane mojím obľúbeným jedlom. Robím si ho dodnes a k nemu si pripravujem cviklu s chrenom. Tak ako som bola doma zvyknutá.
Teraz stojím na balkóne zaliatom slnkom, sŕkam kávu a spomínam. Nič iné mi v karanténe neostáva. A v duchu sa pýtam, kedy to skončí, tento covid horor? V hlave mi víri toľko nápadov na výlety a medzi nimi je aj výlet do Váhoviec. Dúfam, že to bude ešte tento rok. No zatiaľ sa ako ohrozený druh, vzhľadom k môjmu veku, ozbrojujem trpezlivosťou. A Váhovce, si prezerám len virtuálne. Ešteže je Veľká noc a nemusím sedieť pri homoffice, ale si tu len tak ťukám a spomínam.
