Abeceda chutí od A po Z – písmeno „H“

Autor: Edita Majerová | 25.1.2020 o 20:46 | Karma článku: 2,60 | Prečítané:  344x

Žiada sa mi dnes trocha poézie. Jednoduchej, ale zato výstižnej: "Jak pán Štefan spôsobil nám preveliký žiaľ, keď namiesto omelety paprikáš si dal.

Hrášok. Nikdy som nemala zlý vzťah k zelenine. Moja mama varila tak dokonale, že tieto dary prírody sa mi nikdy nestihli sprotiviť. Nech už sa jednalo o mrkvu, karfiol, či špenát. A čerstvý, cukrový zelený hrášok patril k tým najobľúbenejším.

Neviem, či sa vám niekedy v rodine stávalo, že otec prišiel domov a zahlásil: „Mamička, budeme mať pracovnú poradu u nás doma, buď tak dobrá, priprav nám obed.“ Len tak, akoby sa nechumelilo. Tak u nás sa to  stávalo dosť často. Nebola to celkom jednoduchá úloha. Ale moja mama sa jej dokázala vždy stopercentne zhostiť. Aj keď to mala skomplikované tým, že jeden až dvaja členovia porady boli vegetariáni. Hlavne jeden z nich. Pán Štefan. Ten mal dokonca svoj „vege-klub“. Ospravedlnil sa, že sa po porade nezdrží, že má stretnutie vegetariánov, kde má zadržať svoju prednášku a kde prebehne aj ochutnávka vegetariánskych jedál, ale zato sa rád u nás naobeduje. Bol vyhľadávaným poradcom v otázkach vegetariánstva, ktoré sa v tom čase začalo sprudka popularizovať. Po istý čas sa vegetariáni stravovali naozaj väčšinou zeleninou. No keď sa vegetariánstvo začínalo stávať módou, ľudia sa k nemu pridávali a jedli to, čo najviac bolo propagované. Takže hlavne sója a tofu. Ale ani to žiaľ nevedeli často upraviť tak, aby sa to dalo jesť. Moja mama bola voči týmto produktom imúnna. Navyše varila bez mäsa také chutné jedlá, na ktoré si veru aj po rokoch, spomenul  nejeden nevegetarián.

Ale vráťme sa k môjmu obľúbenému hrášku. Samozrejme, že ten mladý je najchutnejší. Lenže uprostred zimy? Ťažko zohnať. Keďže neexistoval mrazený hrášok Bonduelle, ktorý mi ho pripomína najviac, stal sa u nás hitom  sušený hrášok dovážaný odkiaľsi zo západu. Bol balený v malých vrecúškach, podobných tým dnešným s polievkou do hrnčeka. Obsahoval naozaj len hrášok. Ten, keď sa nachvíľu namočil do vody, napučal a dal sa hneď použiť do varenia. Drobunké smaragdové guľôčky, sladké a mäkučké, ktoré chutili naozaj ako mladý hrášok. Mama nám ho najčastejšie dávala do omelety. Okrem hráška pridala do omelety vajcia rozšľahané s troškou smotany, troškou múky, malým množstvom prdopeču (prášok do pečiva) a štipkou čierneho korenia. Okrem toho pridala aj trocha jemnej strúhanky. Všetko v takom množstve, aby zo zmesi nevznikla kaša, ale aby si zachovala tekutú konzistenciu. Zo všetkého trošinku. Potom zmes naliala na panvicu, kde už mala na oleji do mäkka upraženú nadrobno  nakrájanú cibuľku. Takto naplnenú panvicu šupla do trúby. Zmes bola veľmi rýchlo upečená. Vrch omelety pokvapkala smotanou, v ktorej boli miešané 2-3 strúčiky cesnaku s trochou soli. Keď bola sezóna, pridala do tejto omáčky nasekaný kôpor.

K tejto pochúťke nám mamina vždy pripravila chutné a jemné zemiakové pyré. Pánovi Štefanovi na spomínanej porade, k tejto vynikajúcej omelete pripravila krásne, vlastnoručne vyrobené zemiakové hranolčeky. Navyše, jedlo  obložila naloženou pikantnou zeleninkou, taktiež doma vyrobenou. Ten tanier sa usmieval! Vyzeral mimoriadne lákavo a jedlo samotné bolo vynikajúce. Pre nevegetariánov bol pripravený -  jednou vetou - kurací paprikáš s haluškami. Klasika, zato však tiež veľmi chutná. Čo si budeme vykladať. No pri omelete si mama dala tiež veľmi záležať a pri jej príprave stále premýšľala, ako by ju ešte ozvláštnila. Preto sme boli hrozne prekvapení, keď nám pán Štefan s úsmevom oznámil, že ďakuje, že omeletu si neprosí a že on si dá tiež z toho paprikáša.      

Väčší šok som nezažila ani vtedy, keď ma ako predškoláčku spolu s mojím mladším bratom posadili pred malý stolček, na ktorom ležal papierový sáčok plný mladých luskov sladkého hrášku. Ktosi nám ho len tak priniesol. Aby si deti pochutili. Na druhej strane stolčeka sedel môj starší brat s mojou sesternicou a prehlásili, že nám urobia menšie divadlo. Sedeli, mlčali, lúskali hrášok a cpali ho do seba. A keď ho celý spakovali, prehlásili: „Koniec predstavenia!“.

Moja mama bola dáma a preto ani kútikom úst nemihla, keď jej pani, ktorá sa neskôr zúčastnila na prednáške pána Štefana, dobrosrdečne rozprávala, že pán Štefan sa ani neponúkol z ochutnávky, ktorú ten večer pripravili. Vraj povedal, že by nevládal, lebo sa u nás veľmi dobre najedol.

Nuž, čo povedať na záver? Jeden nevie z čoho priberie, ale keď máte na niečo chuť, dajte si, nerozpakujte sa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?