Abeceda chutí od A po Z – písmeno „D“

Autor: Edita Majerová | 24.11.2019 o 20:39 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  147x

Najväčším nedostatkom, ktorý na náš život čoraz viac dolieha, nie je nedostatok peňazí, či zdravia. Obe tieto hodnoty totiž najviac ovplyvňuje čas. A času je málo ako šafránu. Mať vždy dostatok času, či šafránu je dnes veru luxus.

Je pravdou, že dnes ani starší ľudia neoplývajú voľným časom. No určité percento neodkladných povinností sa predsa len vekom znižuje a miesto nich našu pozornosť začnú čoraz viac upútavať spomienky. Tak ako pribúdajú roky, pribúdajú aj spomienky. Dochádza k akémusi oživovaniu pamäte.  Spomienky si začnú z nášho voľného času stále viac ukrajovať.  A človek si odrazu spomenie aj na to, na čo už dávno zabudol. Má na to čas. Hlavne v určitých ročných obdobiach. Napríklad v čase Vianoc.

            Spomienky na Vianoce majú svoju arómu. Každá rodina je originálnou kolekciou vôní šíriacich sa z kuchyne, zmiešaných s vôňou ihličia na stromčeku, čečiny vo vázach, či horiacich sviečok.

            Ak je všetko v poriadku a v rodine vládne demokracia, potom je na vianočnom stole pripravená voňavá hostina tak, aby z nej mali všetci pôžitok. Istá tradícia tu má vždy slovo, no  iba  do tej miery, aby večera splnila predstavy všetkých stravníkov.

U nás, za môjho detstva, tým hlavným nositeľom tradície a zároveň hlavným kuchárom, bola samozrejme naša mama. Naša vianočná večera, to bola vždy klasika. Buď slepačí vývar, alebo kapustnica a zemiakový šalát s majonézou, s vyprážaným kaprom, alebo kuracími rezňami. A nesmela chýbať banánová roláda. Jedna s čokoládovým krémom, druhá s karamelovým, tretia s kávovým krémom a čokoládovo-orechové rezy. Samozrejme rôzne druhy drobného vianočného pečiva tiež nemohli chýbať. Na ich dokončovaní som sa ako malá podieľala tiež. Sedela som s otcom v obývačke na gauči, pri konferenčnom stolíku s kockovaným obrusom. Na stolíku pootvárané fľaštičky s džemami rôznych chutí, vôní a farieb. Svietili ako farebné drahokamy. V rukách sme držali príborové nože a natierali sme nimi linecké kolieska. Pritom sme sledovali vždy nejaký vianočný film. Na jeden, ktorý sa mi zvlášť veľmi páčil, nezabudnem. Bol to starý film, ale hrozne milý a zábavný.  V českom znení mal názov „Zásah v pravou chvíli“. Dodnes, keď vidím na obrazovke jeho hrdinu, pána Pitkina, opanuje ma atmosféra toho dňa, keď sme zalepení až za ušami, hltali napínavý, ale aj veselý dej čiernobieleho filmu. V ňom skromný, trocha hanblivý a popletený pán s veľkým srdcom obracal svet naruby, len aby vrátil úsmev dievčatku, ktoré sa dostalo do nešťastia. Zanechal v mojej detskej duši hlbokú stopu a vždy si pri ňom  spomeniem na naše „vianočné džemovanie“ s  otcom.

            Nemenej dôležité sú pre mňa čarovné spomienky na Vianoce s manželom a našimi deťmi. Nikdy sme neboli sami. Vždy sme mali pri stole okrem detí našich rodičov, alebo niekoho ďalšieho z rodiny. Zaujímavé na tom je, že moja a manželova mama sa v čase Vianoc tiež púšťali do prípravy dobrôt, aby prispeli k slávnostnému stolu. Na tom by však stále nebolo nič zvláštne, keby tieto dobroty neboli lahôdkami, ktoré poznali z detstva. Celé roky si na ne nespomenuli a odrazu, pri vnúčatách, spomienky vyliezli na povrch. Prišiel ich čas. Jednou takou „staro-novou“ dobrotou mojej mamy bol dulový syr. Dula je ovocie, ktoré dnes málokto pestuje. Je to jesenné ovocie a má úžasnú arómu. Ak si ju čerstvú, len tak v miske položíte na stôl, rozvonia vám celý byt. Nedá sa utrhnúť zo stromu a hneď jesť. Musí sa spracovať. Buď ako kompót, alebo sa udusí k mäsu, alebo sa udusená pridá do koláča. Alebo – sa z neho vyrobí  DULOVÝ SYR.  K písmenu „D“ v abecede mojich chutí, rozhodne patrí mamino dulové želé, alebo dulový syr.

            Jeho príprava je veľmi jednoduchá. Dule sa očistia, nakrájajú na menšie kúsky a s trochou vody rozvaria. Kašovité ovocie potom rozmixujeme a  keď sa potom táto masa odváži,  na každé jej kilo sa pridá 70  Dg kryštálového cukru. Varíme ju ďalej a pritom stále miešame. Z mútnej sa postupne začne meniť na lesklú a keď pri miešaní začne vareška v kaši vytvárať drážky, dulový syr je takmer hotový. Už len doňho, podľa chuti, vsypeme nasekané orechy, ktoré sme si dopredu pripravili. Túto masu potom vyleje na plech vystlaný alobalom a necháme ju vychladnúť a stuhnúť. Vznikne placka, ktorú nakrájame na ľubovoľné kúsky. Alebo tento voňavý plát odložíme na neskôr. Krásne nám postojí až do Vianoc, len je trocha viac tuhý ako bol hneď po vyhotovení. Je to veľmi chutné a veľmi zdravé želé. Pokiaľ by ste na dule ešte teraz niekde narazili, napríklad na trhu, určite ho vyskúšajte.

             

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Staré bytovky nespĺňajú dnešné normy. Čo netreba zanedbať, aby boli bezpečné

Podľa posledného sčítania obyvateľov žije na Slovensku v bytovkách 1,7 milióna ľudí.

NAKA zadržala youtuberov Daňa a Vaského

Podozriví sú z násilnej trestnej činnosti.


Už ste čítali?