Abeceda chutí od A po Z – písmeno „C“

Autor: Edita Majerová | 18.11.2019 o 22:37 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  221x

Americký spisovateľ, filozof, spevák, pastor a učiteľ  Robert Fulghum  (1937), povedal: „Na papieri je dokonalé všetko. V reáli prší i na svadbách.“  A ja by som si  len skromne dovolila dodať: v reáli prší i sneží na svadbách.

Písal sa 9. január 1987 a náš svadobný sprievod odchádzal na neďaleký obvodný  úrad v Bratislave na Tomášikovej ulici. Keď sme kúsok od neho nastupovali do áut, aby sme sa doviezli na miesto nášho svadobného obradu, začínalo len tak veľmi nesmelo snežiť. Ale keď sme sa po obrade vyšli pred budovu fotiť, ležala už na zemi celkom slušná snehová pokrývka.  To sme ešte netušili, aké zmeny v počasí nastanú do nedele, teda v deň keď sme mali byť zosobášení v kostole. Bol to len rozdiel dvoch dní, ale v Bratislave to vyzeralo, ako by tu posledných desať rokov nesnežilo a celá ušetrená snehová nádielka  sa vysypala na mesto naraz, práve v deň našej svadby.

Napriek tomu, k  nášmu údivu, kostol bol plný ľudí a nálada bola dobrá. A neutíchala ani v momentoch, keď sa svadobčania snažili v poltopánkach a lodičkách roztláčať zasypané autá, aby mohli naštartovať. To, čo však nastalo potom, keď sme sedeli na hostine v hotely Kyjev, to bola hotová pohroma. To nebolo len pokojné padanie snehových vločiek, potichu sa kopiacich do stále väčších a väčších a čoraz viac neprekonateľných závejov. Fúkalo ostošesť a zima prenikala až do kostí. Asi sto hostí sa na hostine nebavilo o ničom inom, ako o ceste domov. Snehová kalamita postihla totiž celé Slovensko. Doprava v meste celkom skolabovala. Po stranách ciest, ale aj v ich strede stáli odstavené autobusy, trolejbusy, električky a osobné vozidlá. A na železničných tratiach stáli vlakové súpravy, nielen na staniciach. Snehové záveje ich mnohé zastavili medzi poľami a premrznutí cestujúci čakali niekoľko hodín, kým ich vlaky mohli pokračovať v ceste.

My novomanželia, sme „spali“ v hoteli. Mobily neexistovali a my sme celú noc vytelefonovávali  z hotelovej izby hore-dole, kým sme si neboli istí, že hlavne rodiny s deťmi, sú na poriadku. Jedno auto našich hostí totiž po ceste zapadlo a cesta sa im značne predĺžila. Tie chvíle, keď sme nevedeli čo je s nimi - ešte dnes cítim, ako ma bolelo od strachu brucho.

Ráno, keď sme sa pozreli z okna na námestie SNP, videli sme len kopy snehu, ktoré ukrývali autá, na koľajniciach stojace električky s pootváranými dverami a pomedzi ne sa kĺzali ľudia na bežkách, poprípade ťahali za sebou sánky.  Odišli sme na raňajky. Jedlo nám podávali na tácňach. Vyberali sme si rôzne dobroty a tešili sa ako si pochutíme. Dodnes nechápem, kde to jedlo dovtedy  skladovali, pretože to určite nebolo  niekde na pulte v kuchyni ani uložené v chladničke. Delikátne kúsky nám pod zubami chrúmali jedna radosť. Kryštáliky ľadu v nich nás skutočne osviežovali a keď sme si chceli naliať Pepsicolu, zistili sme, že chceme nemožné. Osviežujúci nápoj bol vo fľaši uväznený v podobe hnedého kusu ľadu. Ešte aj tá káva bola len tak tak teplá. Proste, paráda! 

Dodnes som vďačná ujovi Jankovi, ktorý nám pomohol ubytovať hostí, čo nemali hotel a chystali sa domov. Vybavil im podnikovú ubytovňu, no na stravu chodili k nám. A to bola dosť ťažká situácia. Obchody, zásobovanie nefungovalo, o chvíľu nebolo z čoho variť. Našťastie bolo dosť tých, ktorí nám túto situáciu pomáhali riešiť. Moja mama, vychýrená kuchárka, sa veru od sporáka nepohla, no zvládla to stopercentne. Zorganizovala všetko dokonale. Dodnes, keď nás naši hostia vidia, spomínajú: „To bola svadba! Týždeň trvala!"

A prečo vlastne o tom píšem v mojej „jedacej abecede spomienok“? Lebo sme pri písmene „C“.  Bol to celerovo-jablkový šalát s kuracím mäskom, uvelebený v broskyni, ktorým naša svadobná hostina začínala. Čo všetko sme vtedy jedli si už takmer nepamätám. Len na toto mimoriadne chutné predjedlo si pamätám dobre. Čo mi však tiež z našej hostiny utkvelo v pamäti, bola torta, ktorú nám priniesla jedna milá teta. Torta stála na stole rovno pred nami. Jej okraje tvorili oplátky  a v jej strede bol chutný čokoládový krém prikrytý kopou šľahačky. V šľahačke boli posadené dve malé „kúpajúce sa“ plastové bábiky, ktoré tam sedeli ako vo vani plnej peny. Hľadela som na ne a neviem prečo, no stále mi to pripadalo, že sa váľajú v snehu.

Na počesť našej svadby si celerovo- jablkový šalát pripravujeme dodnes. Recept je jednoduchý. V majonéze sa zmieša čerstvý, nastrúhaný, celer a jablko a k tomu sa pridá  na kúsočky pokrájané grilované kuracie mäsko. Otvoríme si broskyňový a čerešňový kompót. Zmesou naplníme polovice broskýň a  navrch položíme čerešničku.

Na záver len toľko: Či na svadbe prší, hrmí, alebo sneží, nakoniec sa vždy vyčasí. Nebojte sa svadby, ani manželstva. To naše trvá 32 rokov a čím je staršie, tým je príjemnejšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Fico v stabilizovanom stave

Po incidente z minulej soboty bola tento týždeň verejnosť informovaná, že stav Roberta Fica je opäť stabilizovaný.


Už ste čítali?