Moja dovolenka v Grécku

Autor: Edita Majerová | 20.9.2019 o 11:35 | (upravené 21.10.2020 o 11:45) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  89x

Je mi trochu žinantné písať hneď na začiatku o .... toaletách. Ale – všetko so všetkým súvisí a tak je to i v tomto prípade. 

Nikdy som v Grécku nebola a jediné, čo mi na ňom prekážalo a prečo som sa touto myšlienkou nezaoberala, bolo tie miesto, kam aj kráľ chodí pešo. Používať odpadový kôš, ako súčasť hygieny na toalete, mi bolo proste krajne nepríjemné. Ale napriek tomu prišiel deň, keď sme sa spolu s mojím dobrým manželom do tejto krajiny, o ktorej recenzie píšu ako o raji na zemi, vydali na dovolenku. Veď nakoniec, čosi podobné som už zažila pred rokmi v Rusku a súčasťou nášho apartmánu mal byť aj sprchový kút, takže som moje starosti s toaletou hodila za hlavu.

Po všetkých prípravách sme sa teda jedného dňa spolu s mojím dobrým manželom ocitli na letisku. Sotva sme prešli prvými formalitami, nastali prvé nečakané zážitky. Hneď ako sme úspešne absolvovali check-in, oddali sme sa príjemnému kráteniu chvíľ v kaviarni, preskúmali duty free shop, posedávali na lavičke a pozorovali rozjarené tváričky mužov, žien a detí. Z rozhlasu sa medzitým ozýval hlas, ktorý upozorňoval cestujúcich, že si majú strážiť svoje veci, nakoľko nájdené tašky, či kufre má letisko právo zneškodniť, inými slovami vyhladiť z povrchu zemského. Ako sme sa len tak flákali, všimla som si jednu rodinku. Hlava famílie prudko gestikulovala rukami a pritom sa s výčitkou v očiach čosi pýtala svojho syna. Dieťa oteckovi na otázku čosi  odpovedalo, ten potom hodil prudkú otočku a bežal kamsi dozadu. Potom sa vrátil s menšou taškou. „Aha“,  vravím pobavene svojmu dobrému manželovi,  „skoro sa stala nehoda, mladý niekde nechal svoje veci, ale našťastie sa našli.“ Zrazu, akoby do mňa udrel hrom! Čo hrom! Hrom s bleskom! „Kde je malý kufrík?!“ – zvolala som. „Ty ho nemáš?“ – zvolal s úžasom aj s hrôzou v hlase môj dobrý manžel. „Ten oznam“ - dodal -„ten bol určite kvôli tomu.“ Vyletela som ako čert zo škatuľky a začala som kufrík hľadať. Lietala som s ľahkosťou okolo celej haly, moja plná, šarmantná postava sa okolo lavičiek vznášala ako pierko s ohromnou gráciou. Vletela som aj do kaviarne, kde som však tak, ako všade inde, nič nenašla. Nakoniec som prechádzala očami po zóne  bezpečnostnej kontroly, kde cestujúci prechádzali osobnou prehliadkou a tam, kdesi na zadnom, vypnutom páse svietil on! Náš kufrík! Ešteže bol signálnej farby a žiaril na tmavom páse ako lampión.

„Á, tak to ste vy!“  Zvolal príslušník letiskovej bezpečnosti. Vysoký, tmavovlasý, vyšportovanej postavy, v čiernom oblečení  hľadel na nás zo svojich výšav s ohromnou prevahou. Naše dve, v priemere asi 160 cm vysoké postavy, sa pod jeho prísnym pohľadom stále viac zmenšovali. „No to som rád, že ste sa našli!“ Začal s ironickým úsmevom. „Takže. Dopustili ste sa vážneho priestupku, pri ktorom môžete byť  pokutovaný až do výšky 330 eur.“ Zatmelo sa mi pred očami. Okamžite som začala prerátavať náklady svojej nepozornosti. Bolo mi na omdletie. Muž pokračoval:  „Ste dospelí ľudia, očakáva sa od vás zodpovednosť, tak sa tak aj chovajte! Nie ste niekde na ihrisku!“ Nato zobral náš kufrík a pobavene nám ho podal. Proste sympaťák! Nohy sa mi podlamovali až k najbližšej lavičke, na ktorú som v mrákotách z posledných síl druzgla ako vrece hnilých zemiakov.

Ďalšia cesta už ubiehala v pohode. Nebola by to však tá „moja pravá“ dovolenka, ak by už potom celá prebehla bez ďalších rušivých momentov, ktoré si človek, a to je v mojom prípade žiaľ príznačné, často sám vyrobí.

„Vieš zlatko o tom, že ak by nám naše deti dnes priviedli na svet nejaké vnúčatá, tak sa veľmi pravdepodobne, nedožijeme ich promócií?“ – zafilozofoval si môj dobrý manžel pri raňajkách, keď videl s akou záľubou si obzerám tú najrozkošnejšiu hotelovú klientelu, ktorá  veselo štebotala nad stolmi plnými dobrôt. Okolo nás sedeli rodinky so svojím drobizgom, od bábätiek až po tie odrastenejšie. Sledovala som tie roztomilé batoľatá a dobre sa bavila. Keď som si však uvedomila, že slová o promóciách mojich budúcich vnúčat sú veľmi pravdepodobné, nálada mi klesla a rozhodla som sa odísť si radšej po čaj  k pultu. Môj dobrý manžel mi ho akosi  postupne prestal nosiť spolu so svojím čajom. Asi ma chcel viesť k samostatnosti. Vykročila som smelo k pultu a vracala som sa s horúcim čajom. Všetko OK, až na tie tri schody, ktoré ma oddeľovali cestou späť od nášho stola. Ako som sa pozvoľna klátila dolu schodíkmi, rozhojdala som hladinu horúcej vody v šálke a obarila som si pritom prst. A keď hovorím obarila, tak to myslím tak, že veľmi! Pri stole som si prst hneď namočila do pohára s ľadovou vodou, no následok v podobe balónika naplneného tekutinou, sa objavil aj tak. V mori ma potom bolo ľahko rozoznať podľa nadskakovania so zdvihnutou rukou nad hladinou vody. Vyzeralo to čosi ako  kreácie ľudových tancov. Ako keď lúčničiar začína tancovať šarišský tanec a so zdvihnutou rukou zvolá: „Verbung hraj!“

Ale to som sa zato  ešte kúpala! Zmena nastala vo chvíli, keď si môj dobrý manžel išiel raz ráno na recepciu vyzdvihnúť auto, ktorým sme chceli absolvovať výlet po pobreží. „Kľudne choď do sprchy“ – povedal keď odchádzal. „Ja to zatiaľ vybavím.“  Ponáhľala som sa, lebo kľúč, v podobe karty sme mali len jeden. A tá keď sa vybrala zo zásuvky, zastavila klimatizáciu. Takže rýchlo, aby môj drahý nemusel na mňa čakať pri zatvorených dverách. Keď sa vrátil, bola som ešte v sprche. „Kľudne sa dosprchuj! – volal na mňa milo cez vetracie okienko. Ešte mokrá, zabalená do uteráku, som dobehla k dverám a otvorila mu. A tam – nikto. Vyšla som pred dvere a volala naňho. Neozýval sa. Nuž som zase vbehla pod sprchu a s obrovskou rýchlosťou zmyla zvyšky peny, keď som začula klopanie na dvere. Ako som znova vybehla zo sprchového kúta, zakopla som pritom o jeho spodný rám a rozrazila si chodidlo. Rana to bola malá, ale hlboká. Krv sa z nej liala ako vody Niagary.

                Môj ďalší dovolenkový pobyt som potom už absolvovala naozaj len pri mori, na brehu. Kúpaniu bol koniec. A čo sa toalety týka – začala som používať odpadový kôš.

                À propos - je ne regrette rien! Išla by som zas a hneď. Je to krásna krajina s morom ako z rozprávky. Bol to dobré rozhodnutie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONÓMIA ĽUDSKOU REČOU

Lacnejšie tovary a bývanie? Šesť najčastejších mýtov o socializme

Z priemernej mzdy si dnes kúpite násobne viac.


Už ste čítali?